Dzurinda o obrannej zmluve s USA: U prezidentky ani v koalícii nevidím dostatočný ťah na bránu

Mikuláš Dzurinda vyčíta vládnym politikom pri obrannej dohode s USA prílišnú reflexiu názorov voličov. Bývalý dvojnásobný premiér, minister zahraničia, hovorí aj o náraste antiamerikanizmu u nás.

V rozhovore s Mikulášom Dzurindom sa dozviete:

• čo by odkázal prezidentke Zuzane Čaputovej;
• či by NATO mohlo prijať Ukrajinu aj s ruskými vojakmi v Donecku a Luhansku;
• ako rozhodol o preletoch spojeneckých lietadiel cez Slovensko nad Srbsko
• a čo si myslí o názoroch Roberta Fica.

Predpokladám, že o znení obrannej dohody Slovenska s USA máte podrobné informácie. Je podľa vás obojstranne výhodná a štandardná?[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Som v prvom rade politik, nie som právnik. Na stole je teraz otázka, či ju budeme ratifikovať alebo nie. Nemám najmenší dôvod ako politik poznajúci terén na Slovensku nedôverovať ministrovi zahraničných vecí alebo obrany, ktorí ju vyjednávali. To posledné, čo sa odo mňa očakáva, je, že by som zobral lupu a študoval jednotlivé paragrafy alebo odseky.

Pýtam sa vás teda ako politika, či by ste takúto zmluvu podpísali ako premiér.

Celý môj politický život bol o delegovaní kompetencií a zodpovednosti. Ak by mi moji ministri zahraničných vecí a obrany, ktorým dôverujem, priniesli dohodu na podpis, tak by som ju podpísal.

Keby váš koaličný partner váhal, akými slovami by ste ho presvedčili?

Už ju odobrili nielen byrokrati, ale aj politici na oboch stranách, koniec koncov už aj vláda Slovenskej republiky. Zaráža ma, ako suverénne, ľahkovážne, namyslene, niekedy alibisticky, niekedy oportunisticky formulujú svoje pozície k nej predstavitelia opozície, ale aj vládnej koalície. Takže by som ich volal na spoluprácu.

Ako by ste im vysvetlili dôležitosť dohody?

Chceli sme patriť na Západ alebo nie? Chceli sme sa integrovať v EÚ a Aliancii alebo nie? Chceme pre Slovensko maximálne garancie bezpečnosti. Alebo nechceme? Prosto by som sa s nimi takto zrozumiteľne a jasne zhováral. A veľmi rýchlo by sme si to museli vytmaviť.

Hovoríte, že by ste dôverovali svojim ministrom zahraničných vecí a obrany, pokiaľ by vám takú zmluvu predostreli. Dnes zmluvu obhajujú ministri Korčok a Naď. Myslíte si, že to argumentačne zvládajú a sú schopní presvedčiť aj verejnosť?

Nechce a nepatrí sa mi posudzovať schopnosti pánov ministrov zahraničných vecí a obrany. A nemám najmenšiu chuť hodnotiť ich spôsobilosť a argumentačné schopnosti. Takto pre mňa otázka nestojí.

Ako teda stojí?

Či som presvedčený, že si Korčok a Naď robia svoju robotu – a to som. A či vidím náležité úsilie koaličných lídrov alebo nevidím – a také úsilie stopercentne nevidím. Je pre mňa rýdzo politickou otázkou, či sa pani prezidentka venuje tejto téme s energiou, s ktorou by sa venovať mohla, alebo sa nevenuje. Toto sú pre mňa kľúčové politické otázky.

Venuje teda podľa vás pani prezidentka dostatočné úsilie tejto téme? (Rozhovor vznikol pred vyhlásením Zuzany Čaputovej k zmluve – pozn. red.)

To je kľúčový bod tejto témy dnes, keď máme na stole zmluvu, ktorá prešla vládou a ešte neprešla parlamentom. Keď sledujeme vyjadrenia niektorých lídrov koaličných strán alebo aj pani prezidentky, nevidím v nich dostatočný ťah na bránu. Ako keby sme sa báli komunikovať s občanmi, lebo tu nejde iba o poslancov Národnej rady, ktorí o tom budú hlasovať. Ide tu aj o verejnú mienku a tu nevidím dostatočne razantný a jednoznačný ťah na bránu, komunikáciu s občanmi. Aby sme s nimi otvorene a statočne komunikovali, prečo sa zrazu takto správame.

Nerobia to politici aj v obave z voličov?

Zdá sa mi, že politickí lídri priveľmi reflektujú nálady spoločnosti. Dostávame sa do začarovaného kruhu. Mám pocit, že sme všetci na Slovensku spyšneli a myslíme si, že máme o všetko postarané na veky vekov bez toho, že by sme sa o niečo museli snažiť. Som z toho trochu nervózny, lebo sa o nás celé storočia niekto staral a niekto nás prikrýval. Bola to dlho Budapešť, Viedeň, do istej miery Praha, krátko Berlín a dlho Moskva. Až sme sa napokon rozhodli pre členstvo v západných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach. Dnes by sme si mali poučení históriou dobre zvážiť, ktoré z tých perín boli pre nás výhodné a perspektívne a kedy sme sa pri takomto kurátorstve nemali dobre alebo sme dokonca trpeli. Čo sme zabudli na našu históriu?

Nejde tu teda len o to, či parlament dohodu schváli?

Nejde tu len o to, koľko bude hlasov v Národnej rade pri schvaľovaní zmluvy, ale aj o to, aká je podpora pre naše pôsobenie v západných bezpečnostných a ekonomických štruktúrach, a to nevyzerá dobre. Práve preto som trošku nervózny z pôsobenia či nepôsobenia našich ústavných činiteľov. Nie je adekvátne, nie je dostatočné, nie je líderské.

Hovoríte o nedostatku razancie a sám ste otvorili otázku stavu verejnej mienky na dohodu. Aké argumenty by mali padnúť v debate smerom k voličom?

Predovšetkým treba s občanmi komunikovať otázku, či môžeme iba užívať spokojnosť a pokoj, ktoré vyplývajú z nášho členstva v Severoatlantickej aliancii, alebo či sa musíme tiež pričiniť tým, že prinesieme svoj diel zodpovednosti a aj nákladov k tomu, aby sme sa z tejto spoločnej bezpečnosti mohli aj naďalej tešiť. Ak sme požiadali o pristúpenie ku kolektívnej obrane, mali by sme to plne rešpektovať so všetkým, s čím to súvisí. Pokiaľ sa spoliehame na článok 5 zmluvy o NATO, mali by sme aspoň minimálne prispieť k tomu, aby tu v prípade núdze napríklad existovala potrebná infraštruktúra a elementárna logistika pre pôsobenie spojeneckých síl. O tom je zmluva o obrannej spolupráci, keďže Spojené štáty sú kľúčovou krajinou v systéme kolektívnej bezpečnosti, ktorého sme súčasťou. Tam sme sa tlačili, tam sme sa chceli dostať a napokon sme sa s pomocou božou na poslednú chvíľu aj dostali.

Aké ďalšie témy by ste v súvislosti s dohodou so Spojenými štátmi komunikovali s voličmi?

Komunikoval by som s ľuďmi otázku Ukrajiny. Nevidíme, čo sa dnes deje na ukrajinsko-ruských hraniciach? Nevidíme, čo sa deje na poľsko-bieloruských alebo na litovsko-bieloruských hraniciach? Nás sa to vôbec netýka? Som zmätený, lebo každý boží deň čítam náreky v našich médiách, ako visí na vlásku nezávislosť Ukrajiny – aspoň tej časti, kde ešte platí ukrajinská jurisdikcia – a ako tam každú chvíľu môže vypuknúť nový konflikt. A na druhej strane čítam v tých istých časoch namyslené fanfarónske vyjadrenia slovenskej opozície a často vajatanie predstaviteľov vládnej koalície o tom, ako s lupou študujeme, čo všetko si ten americký vojak na Slovensku môže dovoliť. To sa nás naozaj možná invázia Ruska na Ukrajinu netýka? Naozaj nevieme pochopiť, že pokiaľ sa niečo zlé stane, Američania sa budú potrebovať v jednotlivých krajinách orientovať a musia mať dobrú znalosť elementárnych technických zariadení a logistiky?

Máte teda pocit, že sa vláda dostala do defenzívnej pozície a len sa bráni a vysvetľuje, či by boli odsúdení americkí vojaci, keby sa pobili v krčme, a zabúda sa na podstatu zmluvy?

Celkom presne. Keď čítam hlúposti, ako strácame suverenitu, prečo sa nenájde jediný politik alebo novinár, ktorý otvorí rečnícku otázku: To nevieme, že v Nemecku sú americkí vojaci už celé desaťročia a sú ich tam desaťtisíce? A môže niekto na Slovensku povedať, že je Nemecko nesvojprávny alebo nesuverénny štát? To nevieme, že desaťtisíce amerických vojakov sú desaťročia v demokratických krajinách ako Japonsko, Belgicko, Južná Kórea? Počuli sme niekedy niekoho povedať, že sú tieto krajiny nesvojprávne alebo nesuverénne? A my tu špekulujeme o jednotlivcoch alebo desiatkach vojakov.

V istej časti obyvateľov debata o obrannej dohode prebudila antiamerikanizmus. Máte pocit, že ho pribúda?

Samozrejme. A som konfrontovaný aj s mnohými otázkami, či sa naša príslušnosť k Západu neoslabuje. Pred 20 rokmi, keď sme sa tak túžili dostať na Západ, dovolil som si pozvať na prechádzku po Hviezdoslavovom námestí nielen kolegov z vládnej koalície, ale aj pána Mečiara. Vtedy bola nálada úplne iná a tŕpli sme, či to stihneme alebo nie. Keď som prvýkrát oslovil amerického prezidenta Clintona s tým, že chceme ísť do NATO, povedal mi, že sme zmeškali vlak a Rusko nikdy nedovolí pobaltským krajinám a ani nám, aby sme do Aliancie vstúpili. Jednoducho sme zmeškali vlak. Z Bieleho domu som v marci 1999 odchádzal deprimovaný. Naozaj si nevážime, že môžeme počítať so zásahom Spojených štátov, keď bude zle? Nevážime si, že sme súčasťou kolektívnej bezpečnosti, od ktorej nič lepšie na svete nejestvuje?

Hovorilo sa o niečom ako obranná dohoda s USA pri našom vstupe do NATO, prípadne keď ste boli ministrom zahraničných vecí za Radičovej vlády?

Je to novšia vec. Na nič také si z čias svojho pôsobenia nepamätám. Myslím si, že to súvisí so súčasným geopolitickým vývojom a s tým, čo sa odohráva v našom bezprostrednom susedstve. Keď kričia o pomoci Litovčania, Estónci, Poliaci – keď prosia Američanov, aby ich neopúšťali…

A niektorí im chcú dokonca platiť, aby zostali.

Presne. A chcú, aby zvýšili svoju prítomnosť. Nedáva to elementárnu logiku, že sa to týka aj ďalších krajín, ktoré tvoria východný nárazník? Môže sa to netýkať Slovenska? To je naozaj elementárne technická záležitosť, ktorú si vyžiadal vývoj a na ktorú reflektuje NATO, ale predovšetkým USA, ktoré nesú rozhodujúcu ťarchu kolektívnej obrany zvanej Severoatlantická aliancia.

Čo by sa stalo, keby sme dohodu v parlamente neschválili? Zhoršilo by to naše vzťahy s USA? Narušilo by to naše renomé v NATO?

Dnes nie je najmenší dôvod ani vhodný čas, aby sme takto špekulovali. Mám vám povedať, že by to bol nadrozmerný malér? No, bol by. Dnes jednoducho treba urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Dnes treba poprosiť pani prezidentku, aby sa nebála, aby sa nepohrávala s právno-technickými finesami. Sú okamihy, keď líder musí brať politickú zodpovednosť na svoje plecia. Verte mi, viem, o čom hovorím. Bol som pri vážnejších veciach, nie pri takýchto smiešnostiach. Je čas, aby sa politickí lídri prestali schovávať za potrebu komunikovať s verejnosťou takéto technické otázky. Nech si každý, kto sa napchal do politiky, plní svoju zodpovednosť, aby k takémuto zlyhaniu naozaj nedošlo.

Z vašej odpovede mi teda vychádza, že by podľa vás nebolo správne, keby prezidentka dala návrh na posúdenie Ústavným súdom.

Mám rád svoje formulácie a nemyslím si, že boli málo jasné.

Fico opäť vyťahuje prelety spojeneckých lietadiel cez Slovensko do Srbska za vašej vlády v roku 1999. Považujete s odstupom času svoje rozhodnutie umožniť prelety za správne?

Niekoľko rokov po tejto smutnej a bolestnej udalosti som dostal pozvanie slúžiť ako špeciálny zahraničnopolitický poradca podpredsedníčky srbskej vlády Suzany Grubješić, aby som jej pomáhal pritiahnuť Srbsko do Európskej únie. Túto misiu som vykonal úspešne. V okamihu, keď Srbsko dostalo pozvánku rokovať a stalo sa asociovanou krajinou, som túto misiu ukončil. Tam máte moju odpoveď.

Bolo náročné vo vtedajšej koalícii s SDĽ presadiť takéto rozhodnutie?

Nebolo, lebo som to podpísal na svoju vlastnú zodpovednosť. Na toto som mal oprávnenie, a tak som to urobil. Neschovával som sa za pána prezidenta ani za koaličných partnerov. Jednoducho som urobil to, čo som urobiť mal podľa svojho najlepšieho presvedčenia, podľa svojej najsilnejšej túžby slúžiť záujmom Slovenskej republiky a demokracii.

Exminister vnútra za KDH Vladimír Palko nedávno hovoril, že on na vláde hlasoval proti preletom. Bol vo vašej vláde skutočný odpor proti nim alebo len Palko hlasoval proti a to bolo všetko?

Už si ani nepamätám, že sa hlasovalo na vláde. To už je dávno. Viem len to, že nebol problém v ťažkom schvaľovaní. Problém bol s tým, že opozícia v parlamente rozpútala vojnu. Opozícia ma chcela obesiť.

Čo si myslíte o proruských a antiamerických postojoch Roberta Fica? Prekvapilo vás, že sú teraz také silné? Pred pár rokmi to bol skôr prozápadný, alebo aspoň neutrálne vystupujúci politik, ktorý sa možno aj úprimne tešil, že sme vstúpili do EÚ a NATO.

Musíme sa rozprávať o Ficovi?

Skúsme aspoň v skratke.

Jeho postoje sú perverzné, a pritom už veľa nezavážia. Dnes to nie je o Ficovi, ale o nás – o slovenských demokratoch. Dnes to nie je o perverznosti, ale o normálnosti. Ficove postoje sú jednoducho perverzné a musí to vidieť aj ten, čo nemá dobrý zrak. Škoda strácať čas. Kľúčová je normálna väčšina – mentálne zdraví, seriózni ľudia, ktorí chcú dobre svojim deťom, vnúčatám, svojej vlasti. A im Fico už nemá čo povedať.

Po nástupe Trumpa v roku 2017 sa pevné spojenectvo medzi niektorými vládami z krajín Európskej únie a jeho administratívou z politických dôvodov narušilo. Ako je to teraz? Vrátilo sa to do „predtrumpovských čias“? 

Už nie som celkom blízko rokovaní, ktoré sa vedú na úrovni európskych krajín alebo administratívy Spojených štátov. Keby som mal dať jasnejšiu odpoveď na túto otázku, povedal by som, že nie ešte a nie celkom, aj keď tento vývoj nás k tomu tlačí. Už Obama presúval dôraz z Európy na Pacifik, Čínu, na Áziu. V Trumpovej ére zahraničná politika pokračovala v tomto smere, čomu sa dalo rozumieť. Na jednej strane sa z Číny stala svetová veľmoc, ktorá sa posilňovala nielen ekonomicky, ale aj vojensky. Európa na druhej strane stagnovala, zlenivela, prestala prispievať do fondov NATO. Medzitým sa však ukázalo, že Kremeľ nespí, presadzuje sa nielen na Blízkom východe či v krajinách severnej Afriky, ale jeho imperiálna chuť znova narastá. Prišiel rok 2014 s anexiou Krymu, videli sme, ako sa správalo Rusko vo vzťahu k Bielorusku, a vidíme, ako správa teraz. Jednoducho ten vývoj dotlačil Spojené štáty k istému prehodnoteniu svojej angažovanosti sa v Európe, čo dáva šancu na postupné približovanie sa k situácii spred Trumpovej éry a rozšíril by som to aj o spred Obamovej éry. A to by bolo dobré.

Od čoho závisí, či sa to naozaj stane?

Od mnohých faktorov. Napríklad aj od toho, ako sa budeme správať my Európania. Či dokážeme riešiť niektoré otázky európskej alebo globálnej bezpečnosti buď sami, alebo so svojím významným prispením. A dohoda medzi Slovenskom a USA, s ktorou sme začali, je maličkým zrniečkom do mozaiky príspevkov Európy, ktoré sa od nás očakávajú. Pokiaľ budeme aktívni a ochotní prispieť, bude tu veľká šanca, že nás Spojené štáty začnú vnímať vážnejšie, serióznejšie a ako skutočných rovnocenných spojencov. A potom by sa situácia mohla dostať naozaj do obdobia, keď som niesol zodpovednosť za Slovensko ja alebo Aznar za Španielsko, alebo George Bush mladší za Spojené štáty, keď bola transatlantická klíma naozaj veľmi dobrá. Myslím si, že by sme sa mali usilovať o návrat k takýmto pevným spojeneckým časom.

Existuje podľa vás reálna hrozba, že Rusko napadne Ukrajinu, alebo len Putin napína svaly?

Od začiatku si myslím, že ide skôr o to druhé, ale nemôžem to garantovať. Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku nepozná ani Vladimir Putin. Siločiar, ktoré pôsobia na rozhodovanie Kremľa, je veľmi veľa. Putin má veľa domácich problémov. Má v košiari Navaľného – prvého naozaj silného vyzývateľa, smelého a statočného opozičného lídra. V Rusku sa prebudila občianska spoločnosť, aj keď významnú časť z nej Putin vyhnal za hranice a pôsobí vo vyhnanstve. Tie siete sú však významné a mnohých z tých ľudí poznám. To je jedna dimenzia.

Čo je druhá?

Putin zostal veľmi zaskočený vývojom na Ukrajine. Nechcel, aby sa tak primkla k Západu. Vlastne ju zjednotil. Dajme nabok Doneck a Luhansk, ale ten zostatok sa zomkol. Ukrajina prechádza reformami. Ešte pred piatimi rokmi som si nevedel predstaviť, že prijmú zákon, podľa ktorého sa dá na Ukrajine voľne obchodovať s pôdou. Ťažko, hrboľato, ale presadzujú reformy. No čo je hlavné, dobrovoľne a nezávisle sa doslova primkli k Západu. Ale aj Západ precitol. Musel si uvedomiť, že sa Ukrajina vzdala svojich jadrových zbraní, pretože mala garancie Ruska, Veľkej Británie a Spojených štátov, že nikdy nebude napadnutá. Teraz to Ukrajinci nepochybne začali Američanom a západným spojencom pripomínať. Keď dnes vie jadrovú zbraň vyvinúť Irán, myslíte si, že to Ukrajina nedokáže? To je obrovské množstvo siločiar a pôsobia na Kremeľ, ktorý nevie, ako sa v tejto situácii zachovať. Keď k tomu ešte pridáme túžbu obnovovať ruské impérium, to už som ponúkol niekoľko siločiar. Putin chce niečo zvrátiť, ale nevie ako, a tak hrozí.

Čo teda bude nasledovať, je úplne nejasné?

Čo bude zajtra, podľa mňa nedokáže povedať ani sám Putin. V Kremli žijú zo dňa na deň. V piatok sa majú v Ženeve stretnúť šéfovia diplomacií Lavrov s Blinkenom. Putin bude počúvať a pozerať, a bude rozmýšľať. Čo urobí, je vo hviezdach.

O Ukrajine hovoríte už ako o reálnom spojencovi Západu. Do akej miery je už Ukrajina jednoznačným a dlhodobým spojencom NATO?

Odpoveď hľadajte na Slovensku. Keď som bol premiér, mysleli ste si, že to bude dlhodobé? Čas plynie, ľudia sa menia, politika je veľmi dynamická disciplína. Nevieme dobre predpovedať, čo bude o päť, desať či dvadsať rokov. Ale súčasné trendy vyhodnotiť vieme. Hovoria v prospech toho, čo som zmienil pred chvíľou. Ale jasne to nevedia ani v Kyjeve. Roky som robil pre prezidenta Porošenka – bol som jedným z jeho poradcov, hoci to bolo pro bono. Keď som do Kyjeva chodil, až také silné uvedomenie, aké je tam dnes, som nepociťoval. Stalo sa však naozaj čaro nechceného. Tým, ako Putin a Kremeľ tlačili, ukrajinský národ zjednotili. Keď som išiel na prednášku do Charkova neďaleko ruských hraníc, pýtal som sa  ukrajinských kamarátov, či si tam môžem hovoriť po anglicky alebo mám radšej hovoriť po rusky. Keď som išiel do Dnepropetrovska, mal som podobné pocity. Dnes je tá klíma úplne iná. Kremeľ svojím počínaním, ale majú na tom zásluhu aj ukrajinskí lídri, krajinu zjednotil a dnes je volanie po začlenení do západoeurópskych a transatlantických štruktúr veľmi silné.

Vstup Ukrajiny do NATO však zrejme brzdí najmä to, že majú na východe svojho územia spiaci vojnový konflikt. Dokážete si predstaviť, že by do Severoatlantickej aliancie Kyjev vstúpil aj s ruskými vojakmi v Donecku a Luhansku?

Ešte donedávna by som vám povedal, že pokiaľ Ukrajina nebude schopná garantovať svoju zvrchovanosť na celom území vrátane Donecka a Luhanska, je to nereálne. No dnes sa mi zdá, že Kyjev zvolil inú stratégiu – že územia, kde nedokáže vládnuť, bude „ignorovať“ alebo že sa nenechá vyrušovať a zdržiavať. A keď dokáže plniť podmienky členstva, bude napredovať, reformovať sa, modernizovať a jeden deň bude klopať na atlantické dvere, bude možné zo strany Západu takému klopaniu dlhodobo odolávať?

Kedy si dokážete predstaviť vstup Ukrajiny do NATO?

Nerozprávame sa o budúcom týždni ani o budúcom roku, rozprávame sa o strednodobom horizonte. Aj Nemecko bolo rozdelené po 2. svetovej vojne a Nemecká spolková republika patrila do NATO a Nemecká demokratická republika do varšavského bloku – pokým neprišlo osvietenecké obdobie a krajina sa nezjednotila. Neviem, či som zvoli vhodnú paralelu, len chcem naznačiť, že by sme sa nemali stať rukojemníkom Kremľa. Kremeľ si nesmie myslieť, že keď bude držať svojich vojakov v Podnestersku, že Moldavsko je mimo hry. Nesmú si myslieť, že keď budú udržiavať svoje „proxy konflikty“ alebo rovno vojakov v Luhansku a Donecku, budú tým šachovať a blokovať Ukrajinu navždy.

Ešte pred 20 rokmi na Západe ale aj u nás prevažoval názor, že sa Rusko postupne prispôsobí medzinárodným pravidlám a časom bude demokratickou krajinou s určitými špecifikami. Kam sa Rusko podľa vás za tých 20 rokov posunulo?

K horšiemu. Rusko nie je Putin ani Kremeľ. Mal som a mám v Rusku kopu kamarátov. V Rusku došlo k niečomu, k čomu aj na Ukrajine a bol som z toho nadšený – k prebúdzaniu sa občianskej spoločnosti a demokratickej opozície. Chvalabohu. Na druhej strane Kremeľ skĺzol do konfrontácie, do siločiar, o ktorých som hovoril pred chvíľou. Treba si teda všímať prodemokraticky zmýšľajúcich ľudí a Kremeľ, ktorý chce zabetónovať to, čo jestvuje. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej.

Michal Šimečka sa stal tento týždeň ako prvý politik zo Slovenska podpredsedom EP. Poznáte sa s ním? Čo na to hovoríte?

Poznám sa s ním zbežne. Zúčastnil som sa niekoľkých konferencií, seminárov či diskusií, kde som síce nemal možnosť hlbšie počúvať jeho názory, ale zdá sa mi ako mladý vnímavý politik. A vždy, keď je slovenský politik zvolený do európskych orgánov, je to pre krajinu dobre. Takže jeho zvolenie vítam a potešilo ma.

Ako to funguje pri takýchto voľbách do orgánov do EP? Šimečka je mladý a v EP je len prvé volebné obdobie. Čo podľa vás musel urobiť pre to, aby získal dostatočnú podporu na zvolenie?

Musel predovšetkým získať podporu vo vlastnej frakcii. Nie som expert na Európsky parlament, nikdy som v ňom nesedel, ale pohybujem sa blízko neho a s europoslancami veľmi intenzívne spolupracujem. Funguje to tak, že boli koaličné rozhovory. Európska ľudová strana (EPP) chcela presadiť Robertu Metsolovú za predsedníčku Európskeho parlamentu. Koaliční partneri si, samozrejme, povedali, čo za to. Začali rokovania o pozíciách, ktoré sú relevantné – a to sú podpredsedovia, kvestori, dokonca som čítal v Politico, že socialisti tlačili na výmenu generálneho sekretára EP, ktorý je blízky EPP. Frakcie skrátka vyťahujú pozície, ktoré sú pre ne zaujímavé. Výsledok koaličných rozhovorov som prečítal tak, že zo 14 podpredsedov EP tri miesta pripadli frakcii Renew Europe, teda európskym liberálom – macronovcom. A tí nominovali troch ľudí, takže už nominácia frakciou znamenala pre pána Šimečku relatívnu istotu, že bude zvolený.

Zdroj: dennikN